Už niekoľkokrát som sa posadila k notebooku s tým, že idem ! konečne ! písať článok o Walese. A rovnako som ten notebook aj niekoľkokrát zatvorila a vzdala to. Prečo? Z dvoch prostých dôvodov:
1.) nie všetko také ružové, ako to na prvý pohľad (Instagrame) vyzerá
2.) niektoré veci mi už po čase prídu normálne (ľutujem, že som si nezačala od začiatku zapisovať všetko, čo ma tu šokovalo)
Ak sa vám bude zdať, že tento článok nemá ani hlavu, ani pätu, nuž – asi naozaj nemá. Budem písať jednoducho to, čo mi práve napadne (lebo sa stáva, že sa ráno zobudím so super nápadom “to musím dať na blog!” a o pár hodín na to úplne zabudnem).
Let’s start.
Od začiatku som vedela, že nebudem bývať v meste. Ale keď sme šli s Robom z letiska a odbočili sme z dediny na nejakú odveci cestu pomedzi stromy, pochopila som, že nebudem bývať ani v dedine. Lenže my sme išli stále ďalej a ďalej, až zrazu Rob povedal:
“Pozri, tam je Tyddyn Iolyn.”
A ukázal z okna na zopár domčekov na vrchole kopca v diaľke. Robí si srandu? Veď to je úplne mimo civilizácie! (A to som netušila, že k nám na farmu nevedie ani asfaltka – poľná cesta rulez.)
Och, a keď sme pri tej civilizácii. Tešila som sa na to, ako si tu nájdem kamošov a nadšene som o tom Mirke raz v aute rozprávala. Jej reakcia? “No, tak good luck teda.” (Dúfala som, že si zo mňa uťahuje.) Prvý víkend zorganizovali Grimesovci barbecue pre všetkých susedov (sused = človek, ktorý býva bližšie ako 10 km). Okrem toho prišli aj Mirkin brat Kája so ženou Radkou a malým synom Jakeom. Dokopy približne dvadsaťpäť ľudí (aby ste mali predstavu, ako vyzerá welšské barbecue – antipasti, jahňa, kura, špekačky, zemiaková kaša s pažítkou, indický kuskus, mozzarellovo-avokádový šalát, cviklový coleslaw, grilované portobello šampiňóny, syr&krekry a nakoniec čokoládová torta a amaretto mousse). Po takejto koncentrácii ľudí mi naozaj ani nenapadlo, že nasledujúci mesiac sa budem okrem Roba a Mirky rozprávať len s poštárom a pani na upratovanie. Angličtinu si doteraz cvičím iba na psovi, somároch, kravách a ovciach. A odkedy otvorili Siop Coffi v Porthmadogu (moje obľúbené miesto v celom Walese), tak sa rozprávam aj s chalanmi baristami, chápete, vypýtam si latte a nutellové brownies a tak.
Poviete si, prečo teda nejdeš do mesta, vypadnúť niekam von? Problém je, že zastávka autobusu je v dedine, vzdialenej cca 15 minút chôdze. Okej, to nie je až také hrozné. Skutočným problémom sú kravy. Pasú sa pri našej poľnej ceste a po poslednej skúsenosti naozaj nemám odvahu si len tak medzi nimi vykračovať. Preto ak chcem niekam ísť, musím poprosiť Mirku alebo Roba, aby ma hodili autom na zastávku alebo rovno do Porthmadogu alebo Criccieth. Ak idem niekam ďalej na výlet, musia ma vyzdvihnúť až v Bangore (40 minút cesty od nás), pretože autobusy večer jednoducho nechodia.
(Niekedy sa však na cestičke kravy nepasú, čo je celkom pozitívne, no pri toľkých zákrutách nikdy nevieš, kedy na teba vybehne polovica stáda. Preto som si veľmi strategicky vybrala takzvaný “emergency tree”, na ktorý by som sa v prípade dobytčieho útoku vyšplhala. A časom overená životná múdrosť: ak zacítiš čerstvé kravské lajno, utekaj. Rýchlo.)
A počasie. Pred odchodom do UK som sa Mirky spýtala, aké tam približne býva leto, aby som vedela, čo si mám zbaliť. Vraj “mixed bag, think mountain and sea”. Vôbec som nevedela, čo si pod tým pojmom mám predstaviť. Teraz už viem. Aj to, že Walesania vnímajú zimu a teplo trošku inak, ako my. Napríklad tu máme 18 stupňov Celzia, ja sedím v svetri a huňatých ponožkách so šálkou čaju v ruke, a oni behajú v kraťasoch lebo “it’s so bloody fucking hot”. Ak neprší, každé počasie je “nice weather”, odhliadnuc od teploty. V realite to vyzerá asi tak, že krátke nohavice som mala oblečené dokopy asi trikrát a mikinu/huňatý sveter každý deň. Vravím, že u nás doma máme tropické horúčavy. Walesania: “Tropické? Akože dvadsaťosem stupňov?” Well, žite si ďalej vo svojej bublinke, obyvatelia Britských ostrovov. 
Pri obyvateľoch ešte chvíľku zostaneme. Pozdrav vždy nasleduje obligátna otázka “how are you doing?”, na ktorú neočakávajú odpoveď. Pravda je taká, že by ich ani nezaujímala, lebo ľudia, napriek tomu že sa správajú milo a usmievajú, vás v skutočnosti majú úplne na háku. Je to ešte zložitejšie, ak nie ste zo Spojeného kráľovstva / Írska. Tu v Británii sa delí svet na “my verzus Európa” (lebo UK nie je Európa, ale pupok sveta, všakže). A keď sa spýtajú, odkiaľ som, prichádza čas na vysvetľovačky: “Nie, nie sme Československo. Nie, Slovensko nie je časťou Ukrajiny. Je to stredná Európa, nie východná. Nie, nie sme pod nadvládou Ruska. Nie, nemáme u nás ani komunizmus, ani socializmus. Áno, aj u nás rastú slivky.” (Ak chcete poznať celú slivkovú story, spýtajte sa ma v septembri, napíšte správu, zavolajte na Skype alebo pošlite poštového holuba – a pribaľte Horalku, Milsy údený oštiepok a dva krajce chleba od Smatanu, ďakujem.)
Toľko zatiaľ k Walesu a tomu, ako sa snažím plávať po prúde (a občas proti prúdu). Nabudúce sa dozviete pravdu o zelených pasienkoch, dáme si kurz welštiny, dopravné okienko, kuchyňu Lidla Walesu a okrem toho zistíte, aké zvuky môže počuť človek na farme a čo obnáša pravý “seaside life”. A ďalšie čudesnosti, samozrejme, lebo Wales nikdy neprestane prekvapovať. Stay tuned! (po welšsky: cadw mewn cysylltiad!) 😛
Fun fact about Wales: V Spojenom kráľovstve je prakticky nemožné umyť si ruky vlažnou vodou. Prečo? Lebo každé umývadlo má jeden kohútik na studenú vodu a jeden na teplú. Ďaleko od seba, takže šanca, že sa zmiešajú, je 0,0%. V praxi to vyzerá tak, že máte ruky buď zmrznuté alebo utrpíte popáleniny 2.stupňa.
Motherhood fact: Budúce matky, zapisujte si: banán, zemiak, jablko, hruška, mango – vyperiete. S mrkvou, tekvicou, sladkým zemiakom a brokolicou už také šťastie mať nebudete. (hej, zničila som si tu dve tričká, fňuk-fňuk). Kŕmenie dieťaťa nie je také easy-peasy, ako na prvý pohľad vyzerá. A keď ho konečne nakŕmite a v duchu sa potľapkáte po pleci, že good job, dieťaťu sa zalesknú očká a už sa mu z úst lejú Niagarské vodopády mrkvy/kaše/avokáda/doplňte podľa obsahu žalúdka. Teda podbradníka, som chcela povedať.
British thing of the week: Prichádza čas na tradičnú vec. Marmite! Slogan vraví – Love it,
or hate it. V mojom prípade definitívne to druhé, ale proti gustu žiaden dišputát, samozrejme, ak má niekto rád toast s príchuťou zhnitej zeleniny, go for it.
Behind The Walls 