Ahojte!
Ako som sľúbila, hlásim sa priamo zo Spojených štátov, kde si nažívame už vyše mesiaca (a ospravedlňujem sa Betke, ktorá mi vravela, že nebudem mať čas písať blogy a nieto ešte točiť vlogy a ja som jej neverila. Mala si pravdu, prepáč, Betty).
Všetko to začalo na letisku vo Viedni, kde nám samozrejme meškalo lietadlo, bez toho by snáď leto nebolo letom. Po dvanástich hodinách v Osle, ôsmich v lietadle a troch vo vlaku sme sa konečne ocitli v našom novom domove – Point Pleasant Beach, alebo PPB, ak chcete. Na boardwalku sme od Casey vyfasovali kľúče a išli sme sa pozrieť, ako to vyzerá v dome. No, čo vám poviem, nečakala som nijaký palác, ale vraj pred naším príchodom všetko zrekonštruovali (preto zdvihli cenu za ubytovanie z 80 na 125 dolárov týždenne). No… bol to trošku šok. Náš Brownhouse nemal obývačku. Nemal kuchyňu. Všade kopa prachu, kýble s farbou, pravidelne sme sa budili na zvuk kladiva, vŕtačky a raz dokonca vonku niečo zbíjali zbíjačkou (o pol ôsmej ráno, keď každý normálny zamestnanec Jenksu, ktorý closuje o tretej, ešte spí). Najväčším problémom bola asi kuchyňa. Nemali sme taniere, misky, šálky, hrnce ani príbory, preto som si musela vo Wallmarte kúpiť plastový príbor ( a keďže som fancy, tak príbor s trblietkami) a ako misku som používala umytý kelímok z jogurtu. Jednoducho bojové podmienky.
Na Orientation Meeting, ktoré sa konalo pár dní po príchode a museli sme sa ho povinne zúčastniť, sme okrem asi tritisíc pravidiel a zákazov dostali aj priestor na otázky (asi dve minúty). Nechceli sme veľa, iba sušiak na prádlo a fajčiari popolník. Vraj dobre, v stredu. Slovo “streda” sa stalo odpoveďou na všetky naše požiadavky:
“Mark, máme málo hodín, kedy dostaneme viac?” – “Nebojte sa, v stredu.”
“Mark, zase je pokazený spodný záchod, kedy ho prídu opraviť?” – “Vydržíte do stredy?”
“Mark, *vlož akúkoľvek otázku*?” – “V stredu.”
Samozrejme, zabudli špecifikovať, ktorú stredu, takže na niektoré veci čakáme doteraz. No našťastie, záchod nám opravili, fajčiarom dali popolník, kuchyňu dokončili (hoci v poslednej dobe začali zase miznúť taniere a šálky, ľudia z White-u, neviete o tom náhodou niečo?).
Najväčšou vymoženosťou, ktorou nám Američania vylepšili dom oproti minulému roku, je klimatizácia. Za to si priplácame ťažké prachy (a museli sme si priplatiť aj za ďalší pár huňatých ponožiek a mikiny, lebo v devätnástich stupňoch sa nie veľmi dobre spí, najmä keď rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou je 14 stupňov). Samozrejme, regulácia teploty je zaheslovaná, lebo však my nespratní študenti by sme to isto pokazili.
Určite vás zaujíma, ako sa máme v práci. Ja konkrétne pracujem v Sweet Shope, kde sa nepredáva iba zmrzlina, ako som si predtým naivne myslela. Máme 40 druhov čokolády, 54 druhov fudge, 7 druhov candy jabĺk, 29 druhov gumových cukríkov, 16 druhov zmrzliny, 4 druhy točenej zmrzliny, wafle, cake popsy, cookie dough popsy, koláčiky šťastia, 16 druhov taffy, milkshaky, normálny popcorn, karamelový popcorn, cukrovú vatu, cukríkový prášok, dippin dots, zmrzlinové floaty, muffiny, brownies, cookies, praclíky a ďalšie veci, ktoré si Európan nevie ani len predstaviť. Na začiatku som bola z všetkého riadne mimo, nechápala som, čo je na váhu, čo na kus, koľko kešu v čokoláde sa zmestí do štvrť libry, ktoré druhy fudge sú bezgluténové a bezlaktózové a či sú naše praclíky a zmrzlina kóšer. Sľubovali mi, že po dvoch týždňoch bude zo mňa profík. Neverila som im, ale mali pravdu. Teraz už dokážem urobiť takmer všetko, či už čokoládové topánky na vysokom podpätku, zdobené Oreo boxy, čokoládové fidget spinnery, cukrovú vatu alebo “osemposchodovú” točenú vanilkovú. Mimochodom, Američania jedia zmrzlinu veľmi zvláštne, bol to asi môj prvý kultúrny šok. U nás zmrzlinu pomaličky dokola oblizujeme, aby sa nám neroztopila. Ale Amíci? Oni ju hryzú zvrchu, takže niet divu, že sú potom všetci špinaví ako prasiatka. Ďalšou zvláštnosťou sú floaty. Do veľkého plastového pohára sa dá zmrzlina (najčastejšie vanilková, ale pokojne aj iné) a zaleje sa Pepsi, Spritom alebo čudesnosťou menom Root Beer (volá sa to pivo, vyzerá ako cola a chutí ako Listerine, raz som ochutnala a neplánujem tento zážitok zopakovať).
V práci sa nám stávajú všelijaké príhody. Napríklad taký Dano sa hneď v druhý deň po príchode zabuchol v mrazničke. Aby sa zachovala prirodzená rovnováha, na ďalší deň pre zmenu spadol na gril. Mne sa zase podarilo zákazníčke namiesto “Enjoy the rest of your day” povedať “Rest the enjoy of your day”, ale však pochopila teta. Inokedy sa nám zase minuli vajíčka do waffle mixu, tak sme si išli nejaké vypýtať do Pavilionu (najväčší fastfood na boardwalku, rovno oproti Sweet Shopu). Na druhý deň sme opäť potrebovali vajíčka, tentokrát do cake popsov, tak sme znova poprosili o pomoc Pavilion. O malú chvíľku dorazili vajíčka s odkazom: “Láskavo si do Sweet Shopu zožeňte vlastnú sliepku.”
Práve predvčerom prišiel na zmrzlinu nejaký pán a pýtal si dva kopčeky mätovej. Okej, a prosíte si to do misky alebo do kornútika, pýtam sa. Vraj aký v tom je rozdiel.
“No toto je miska a toto kornútik,” ukážem prstom.
Pán zopakuje otázku. Pomyslím si, že možno nevie dobre po anglicky (lebo je tu veľa španielsky a portugalsky hovoriacich ľudí), tak vezmem do jednej ruky kornútik, do druhej misku a pomalým hlasom ako pre debilov zopakujem: “Toto. Je. Kornútik. Toto. Je. Miska.”
Pán sa rozosmeje: “Ale ja som mal na mysli rozdiel v cene.”
Našťastie, máme super manažérov, ktorým nevadí, ak občas niečo pokazíme (napríklad ak nalejeme čokoládový mix do stroja na vanilkovú točenú, však, Magdi) alebo ak vyjedáme veci, ktoré sme omylom spravili z nesprávnej objednávky. Lebo robiť v Sweet Shope a neochutnať, to sa nedá (na začiatku sa to dalo, vydržala som asi dva týždne, no teraz…škoda reči). Dokonca máme niečo, čo náš manažér Tom nazval “Marinin dezertný kútik”, kde nás až tak veľmi nesnímajú kamery a kde sa môžeme napchávať zaslúženou korisťou (čítaj: wafle, popcorn, sundaes a Marina najčastejšie kornútiky s Reese’s Pieces, stále ju nájdem, ako niečo chrúme, love ya, girl).
Čo sa týka životného štýlu, povedala som si, nové leto, nový kontinent, začnem behať. Preto som si v Marshall’s kúpila bežecké legíny a tričká a najprv som skúsila ísť behať ráno. Nefungovalo. Teraz som si celkom obľúbila večerný, respektíve nočný beh (tajomstvo spočíva v tom, že keď prídem o polnoci z práce, nesmiem si sadnúť, rýchlo sa prezlečiem a idem popri Lake Louise, okolo prístavu až k Inletu a po boardwalku naspäť, alebo ideme s Marinou na ihrisko, dáme zopár “kolečiek” na bežeckej dráhe, workout na preliezkach a strečing na pláži). Neviem síce, načo mi to bude, lebo prvá otázka každého človeka po návrate domov znie: “Už prišiel Krešo s pizzou?”, ale páči sa mi to a beh ma baví viac, ako doma (doma ma nebaví vôbec).
Tak si tu nažívame všetci spolu. Slováci, Chorváti, Dominikánci, Češka a Rus. Work & Travel zatiaľ vyzerá ako Drink & Travel, keďže rôzne párty sú u nás na dennom poriadku (napríklad niečie narodeniny, postup Chorvátska do finále MS vo futbale alebo len tak, pri príležitosti druhého štvrtka v mesiaci). Na začiatku sme sa trošku separovali, Chorváti spolu, Slováci spolu. No čím sme tu dlhšie, tým sme väčší kamaráti. Úplne najviac je, keď prídem domov po dvanástich hodinách v práci, vojdem do kuchyne, sadnem si a Luka mi už nakladá misku polievky, lebo opäť s Dambom varili a vraj “vyzeráš unavene, daj si”. Alebo keď na seba cez celý boardwalk robíme s druhým Lukom opičky (máme troch), keď so mnou príde Krešo skonzultovať nové Adidasy, ktoré si objednal, keď ideme s Petrou prať alebo keď mi Kristina umyje tanier a príbor po raňajkách, len tak, lebo je kamoška.
Čo vám poviem, žijeme si tu taký letný americký sen (neviem síce, ako doň zapadá desať / dvanásť / štrnásť hodín postojačky v práci a kŕče v lýtkach, ale tie peniaze nejako zarobiť musíme) a mne sa to páči. Veľmi – preveľmi. A teším sa na to, čo nám prinesú ďalšie dva mesiace tu za veľkou mlákou. Určite vás budem updatovať, takže nemajte boja, užívajte leto, výletujte a rozdávajte radosť. 🙂
Lenka
Behind The Walls 