Birthday Girl

(skôr, než začnem, tri veci. Prvá – viem, že tento blog mal byť pôvodne o Walese a namiesto toho sú tu príspevky o celkom iných miestach, ale toto je posledný newelšský článok, sľubujem. Druhá – som presťahovaná do veľkého domu, kde je o 90% menej pavúkov ako v mojom domčeku, čo je totálne skvelé, keďže moja fóbia sa tu stále zhoršuje. Tretia – nie, Enriqueho na traktore som už nevidela, takže keep calm, farmárova žena zo mňa nebude.)

!!! galéria pod článkom !!!

Neviem, či viete, ale milujem narodeniny. Akékoľvek, nielen tie moje. Ten deň, keď si užívate rodinu, kamarátov, gratulácie, úsmevy, darčeky, tortu, garden párty a grilovačky (ak máte to šťastie a narodili ste sa v lete ako ja). Najlepšie na tom je, že nie ste sami, ale obklopení ľuďmi, ktorí vás majú radi a chcú spraviť váš deň výnimočným.

Uhm. Narodeniny #2k17 a ja som mala byť niekde na farme vo Walese, sedieť opustená medzi pavúkmi a čítať iba facebookové gratulácie?! No to v žiadnom prípade, ja sa chcem na svoje vlastné narodeniny socializovať! To znamenalo len jediné: musím vypadnúť niekam preč. Najlepšie do inej krajiny. Spočítala som všetky premenné (okej, toto prirovnanie nie je veľmi vhodné, lebo matematiku používam, len keď rátam trojčlenku pri pečení bábovky) ejkejej Holyhead + days off v nedeľu a pondelok + moje narodeniny vychádzali tiež na pondelok (je to náhoda? myslím, že nie!) a výsledok bol jasný. Ide sa do Írska!

Mirka a Rob boli mojím plánom úplne nadšení (neviem, či chceli, aby som mala pekný víkend, alebo sa ma snažili zbaviť), vraj byť v severnom Walese a nenavštíviť Dublin, za to by sa mal každý smažiť minimálne dva roky v pekle. Dokonca mi ako darček darovali lístky na trajekt (ktoré stoja okolo 80 eur – sama nechápem, ako som si zaslúžila túto rodinu, sú najviac). Zostávalo už len booknuť si ubytko cez Airbnb, naštudovať mapu centra, nedeľné omše a vualá! Mirka s Robom ma hodili autom do Bangoru, odkiaľ ma čakala polhodinová cesta vlakom cez Isle of Anglesey až do Holyheadu (hej, a stála viac ako lístok z Bratislavy do Prievidze). Prístav som našla celkom v pohode, a inak, vedeli ste, že check-in na lodi vyzerá presne ako ten v lietadle? Pasová kontrola, security, shuttle bus a hurá na loď (Ulysses je najväčší trajekt na svete, niečo ako malý Titanic). Samozrejme, že som hneď utekala na vonkajšiu palubu, aby som mala najlepší výhľad. (Moje postrehy z plavby: dajte si bundu a vrkoč – na otvorenom mori fúka a je zima. Naozaj.)

Hej, to by som nebola ja, keby sa mi dačo neprihodilo už na lodi. Ako sme sa približovali k Dublinu, všimla som si na hornej palube dvoch chalanov so skateboardmi, ktorých som predtým videla aj v shuttle buse, čiže boli rovnako ako ja peší pasažieri. Vravím si, budem sa ich nenápadne držať, aby som sa nestratila pri vystupovaní z lode (lebo disembarkation z najväčšieho trajektu sveta nie je také jednoduché, ako by sa zdalo). Posádka hlásila niečo na ten štýl, že peší pasažieri sa majú zhromaždiť na deck 9. S chalanmi na seba hádžeme nenápadné úsmevčeky, schádzame dole po schodoch, keď si zrazu všimnem, že deck 9 je dávno preč a my sa momentálne nachádzame na šestke. Snažím som sa veľmi nenápadko vrátiť späť bez toho, aby si to chalani všimli, ale proti tomu prúdu ľudí, ktorí sa ponáhľali do svojich áut, to je celkom komplikované. Konečne sa mi to podarilo a ja kráčam cez deck 9 k ostatným peším pasažierom na opačnej strane lode, keď tu sa zrazu vynoria vedľa mňa chalani so skateboardom.

“We’ve seen each other already!” prehodí jeden.

Aká náhodička.

“Guys, you’ve got me confused!” usmejem sa, obe strany sa cítia trápne, ideme spolu na pasovú kontrolu, oni čakajú na Uber, ja nastupujem do shuttle busu, zakývame si a ideme svojou cestou.

Och, shuttle bus. Podľa webstránky mal stáť len v centre Dublinu a potom na autobusovej stanici, teda bolo treba vystúpiť na prvej zastávke. Šofér však riešil nejaké kšefty aj inde, tak môžete trikrát hádať, kto sa pomýlil a vystúpil niekde úplne v zadku a musel kráčať cez pol Dublinu s ťažkým batohom na chrbte. 😀

Airbnb! Tí, čo ste nevyskúšali – len odporúčam. Bývala som priamo v centre mesta, približne desať minút od Temple Baru. Chalanisko z Kostariky, jeho frajerka – podržte sa – z Nitry. Small talk sa zmenil na takmer dvojhodinovú konverzáciu, skoro som zabudla, že som si chcela ísť kúpiť večeru. (A hej, úplne som si užívala, že na jednej ulici boli vedľa seba Lidl, Tesco Express a Spar. Civilizácia.) Z úcty k London tripu 2016 som si vybrala Lidl a smutne zaplatila šesť eur za čokoládový croissant a malú fľašku obyčajnej minerálky (#wtf), sadla som si na lavičku na Merchant’s Quay pri rieke Liffey a čítala hádajte čo – Dubliners. (Lebo James Joyce. Dublinské must-have. Bodka.)

Nedeľu som strávila ako typický turista, pamiatky, pamiatky a ešte raz pamiatky. Najlepšia vec na Dubline je, že naozaj nepotrebujete mapu alebo navigáciu, lebo vám stačí desať minút a už sa nestratíte. Takže, ak vám môžem niečo veľmi skromne odporučiť:

Temple Bar – legenda. Čo dodať? Pre mňa jedno z najkrajších miest v celom Dubline, vlastne celá štvrť Temple. Možno aj preto, že bary a puby tu vôbec nevyzerajú ako obyčajné krčmy, pretože sú… pekné! Farebné, všade plno petúniek a muškátov, vlajočky a svetielka. Jednoducho, v Dubline ideš na pivo a odchádzaš esteticky naplnený. Paradise.
Trinity College – miesto, kde som začala ľutovať svoje rozhodnutie študovať na slovenskej univerzite. Nechápem, ako môžu všetky tieto britské a írske školy vyzerať tak super, normálne som dostala chuť učiť sa (ale iba na päť sekúnd). Určite nevynechajte výstavu Book of Kels (a príďte pre istotu trošku skôr, ak nechcete stáť tri hodiny v rade), lebo súčasťou lístka je aj Old Library. Áno, presne tá knižnica, ktorej fotky kolujú celým internetom a je to top destinácia bookwormov z celého sveta. A je naozaj….och. Nemám slov. Nádhera, knižky od podlahy až po strop, vysoké rebríky a busty slávnych spisovateľov. (Side note: je oveľa, oveľa menšia ako na fotkách + knižky si nemôžete pozrieť, pretože smiete byť iba v strednom koridore + milión ďalších ľudí. Ale aj tak jej dávam 11 bodov z 10)
Grafton Street – áno, slávna ulica, o ktorej spieva Ed Sheeran vo svojej Galway Girl, skutočne existuje. Akurát neviem, pred akým barom ju stretol, keďže na Grafton Street žiaden bar nie je (#liar). Ale na druhej strane je to niečo ako Mariahilfer Straße vo Viedni, nájdete tu všetky obchody od výmyslu sveta.
Christ Church Cathedral & Dublinia – jedna z najkrajších budov v Dubline. Seriózne.
St Patrick’s Cathedral – večná rivalka Christ Church Cathedral, veď to poznáte, katolíci a protestanti. Tiež sa oplatí vidieť, a navyše je pri nej park (neviem, prečo mi to tam veľmi pripomínalo Padovu, možno preto, že ľudia len tak sedeli na tráve, chill, čítali knihy, jedli zmrzku, opaľovali sa…skoro ako Isola Memmia).
St Stephen’s Green – najväčší park v celom Dubline. S jazierkami, altánkami a miliónom zákutí, kde sa dá zašiť a oddychovať. Tak si vravím, bolo by super dať si tam obed (grilled cheese a cappuccino z Lemon Crepe & Coffee Co, vyskúšajte). Park bol totálne plný, lebo nedeľa + pekné počasie, čo v Dubline nie je štandard, no aj tak sa mi podarilo nájsť miesto na brehu jazera s labuťami a čajkami. Veľmi (ne)strategicky som si sadla neďaleko celkom pohľadného chalana, ležal na tráve a čítal knižku. Tak som aj ja vytiahla Dubliners, som snáď horšia? Občas sme sa na seba usmiali, ale inak každý riešil len svoju knižku (a ja ešte čajky, ktoré sa mi snažili zožrať obed). Zrazu sa chalan postaví, príde ku mne a vraví: “Vieš o tom, že čítame tú istú knižku?” Aká náhodička. Tvárila som sa veľmi nenápadne, každopádne, Michael alebo Miguel (sorry, kamoš, nezapamätala som si meno) z Barcelony s výzorom Francúza prišiel do Dublinu na šesťtýždňový jazykový kurz. Pokecali sme, odprevadil ma domov a… koniec. (Ako by povedala Darinka – aký krásny príbeh pre vaše deti. Mohol byť.) 😀
Guinness Storehouse – ak máte radi pivo, nie je o čom. Dajte si toto miesto ako prvý bod v zozname. Celá budova je v tvare veľkého pohára, vnútri postupujete od prízemia (suroviny) cez technológie, reklamy a ochutnávky až do takzvaného Gravity Baru, ktorý je presklený a nachádza na najvyššom poschodí. Dostanete tam jednu pintu = niečo cez pol litra pravého Guinness piva zadarmo a môžete si pritom vychutnávať výhľad na celý Dublin. Hádanka č.2: komu sa asi tak podarilo mierne sa tam opiť? 😀 Z jedného pohára! Trochu sa mi točila hlava, tak som horko-ťažko zliezla o poschodie nižšie, vyvalila som sa na lavičku ako taká veľryba a čakala, kým mi to prejde (a hej, kúpila som si tam tričko za 18 eur a pri Temple Bare zmrzku, ktorá ani neviem koľko stála, ten ujo zmrzlinár sa mi zdal byť trošku rozmazaný, ale približne toľko, ako pol kráľovstva – toto by sa mi za triezva pravdepodobne nestalo). Ale domov som trafila, takže kapitolu Guinness uzatváram asi takto – najlepšie pivo, aké som kedy v živote pila. Vážne. (A naozaj neviem, prečo mi cestou nočným Dublinom napadlo “tu sa nepije, tu sa nepije, tu sa chlastá, stále chlastá” – vy, ktoré viete, viete) 🙂

Pondelok som si vyhradila poslednej prechádzke centrom, nákupu suvenírov a čau-čau Dublin, no to by nebol Angel (chalan z Airbnb), vraj, máš narodeniny, to nemôžeme nechať len tak – a pozval ma na raňajky 🙂 (A najlepší suvenírový obchod v celej galaxii je Carrolls!)

Takže, Dublin. Mesto, ktoré si získalo moje srdce skôr, než by som si to sama uvedomila. Neviem, čím to je, možno atmosférou, úzkymi uličkami, super pivom, ľuďmi, ktorí sa usmievajú. Farbami, kvetmi, kníhkupectvami, pouličnými umelcami a vôňou irish stew. Tým, že hoci je hlavným mestom, vôbec tak nepôsobí. Ako by povedal James Joyce – when I die, Dublin will be written in my heart ♥

P.S.: Keďže je to stále narodeninový príspevok, musím ešte spomenúť, že po príchode do Tyddyn Iolyn som dostala od Mirky a Roba tortu. Ozajstnú, so sviečkami. #feelingblessed (A cestou domov som šla cez dedinu s najdlhším názvom na svete: Llanfairpwllgwyngyllgogerychwyrndrobwllllantysiliogogogoch, čiže Kostol svätej Márie v doline bielych liesok blízko prudkého víru a kostola svätého Tysilia z červenej jaskyne. (#wtf) Existuje aj v reáli, nielen v encyklopédiach, sama nechápem.)

Fun fact about Wales: V Británii je pes členom rodiny, to je jasné. Ale tu ľudia seriózne dávajú svojim psom pred búdy maličké slnečníky a bazéniky. Ako z Toma a Jerryho.

Motherhood fact: Najväčší úspech dieťaťa? Keď si odgrgne! Všetci oslavujeme, ako by povedal Samo “bum, prásk, riadne ohňostroje, konfety a wuáá ovácie a ceny” 😀 (a to všetko len preto, aby sme to deťom o dva roky začali zakazovať. Chúďatká zmätené.)

British thing of the week: Whole Earth Crunchy Peanut Butter. Nikdy som si nemyslela, že arašidové maslo môže byť také dobré. Je to láska.