Kto ma aspoň trošku pozná, vie, že mám rada plánovanie vecí. Ale že brutálne. Mojím tajným snom je založiť si mega farebný bullet journal kombinovaný so scrapbookom a fotoalbumom, no zatiaľ som naň akosi nemala čas, tak aspoň odkladám rôzne vstupenky, lístky, odkazy, letenky, lisované kvety a fotky (samozrejme, tie sú uložené v super organizovaných záložkách v notebooku). Dokonca mám na Pintereste špeciálnu nástenku zameranú na plánovače a bullet journals. Zapisujem si do diára dátumy, stretnutia, deadliny, plánujem výlety, všetko si overujem na Google Mapách a dokonca si v nedeľu večer píšem zoznam kombinácií oblečenia, ktoré budem v Bratislave počas týždňa nosiť (10/10 z tých, ktorí to mne vedia, tvrdia, že som divná. som?).
No ešte lepšie ako plánovanie je pocit, keď mi plány vyjdú. Kedysi som na Instagrame našla toto: “Set some goals. Stay quiet about them. Achieve them. Clap for your damn self.” A presne tak sa cítim, keď sa niečo stane, ako som chcela. Nemusia to byť veľké veci, stačia maličkosti, no keď sama seba v duchu potľapkám po pleci… čo vám budem hovoriť. Neviem sa rozhodnúť, či to je dobrá, alebo zlá vlastnosť, každopádne, väčšina ľudí si pod slovom “satisfying” predstaví ťahajúci sa syr, dokonalú penu na cappuccine alebo pukanie bublinkovej fólie. Ja nie. Predstavím si, že je všetko tak, ako chcem (aj keď bublinková fólia tiež nie je na zahodenie).
Lenže niekedy sa stane, že mi plány nevyjdú. Niekedy, hm – osemdesiatpäť percent z nich, niektorí ľudia by vedeli rozprávať. 🙂 A to sa mi až tak veľmi nepáči. Musím bojovať s faktom, že niekedy nie je v mojich silách ovplyvniť, čo sa stane. A za uplynulý rok toho bolo naozaj veľa. No uvedomila som si, že zmena plánov nie je vždy na škodu. 🙂
Wales – pred odletom do Spojeného kráľovstva som si vravela, že “áno, toto bude najlepšie leto môjho života”. A ono aj bolo, ale nie celkom tak, ako som si predstavovala. Určite v mojich plánoch neboli pavúky, ani fakt, že budem vlastne celé leto na farme dva svetelné roky od civilizácie a že cestovať budem výlučne sama. Pár týždňov pred odchodom som sa už nevedela dočkať, kedy budem konečne doma. No s časovým odstupom ôsmich mesiacov musím povedať, že to bolo naozaj najlepšie leto, aké som zažila. Bývala som u úžasných ľudí, ktorí sa o mňa starali ako o vlastnú, mala som príležitosť byť s najviac cute bábätkom pod slnkom a videla som také miesta, o ktorých môže väčšina ľudí iba snívať. Ak už toto nie sú #summergoals, tak čo potom?
Bakalárka – ajaj. Téma číslo jeden, ktorá mi zamestnávala myseľ veeeľmi dlho. Chcela som byť tá premotivovaná, ktorá začne písať v novembri a vo februári bude mať hotové a nahodené v AISe. Potom som si presunula deadline na december. Potom na január. A potom sa mi pokazil notebook. Môj ani nie trojročný žiarivožltý kički-rički notebook (respektíve jeho základná doska a grafická karta) odišiel do večných lovíšť a nepomohla ani špeciálna notebooková piecka , ktorú si chalan opravár priniesol z Austrálie. Veľké ďakujem patrí mojim rodičom, ktorí videli, že takto ich dcéra titul domov neprinesie, a kúpili mi nový. Tak som nemusela pokračovať s písaním bakalárky na mobile (hej, aj tak sa dá, ale neodporúčam). Ďalším plánom, respektíve mýtom tradovaným z generácie na generáciu bolo – “keď si k tomu sadneš, tak napíšeš aj desať strán naraz”. LOŽ! Ja osobne som so svojou bakalárkou bojovala. Veľmi. Keď som náhodou išla von, čítala knižku alebo pozerala film, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Mala by som predsa písať, nie márniť čas. No a keď som sa k tomu konečne dokopala, tak som len bezradne sedela a… sedela. Neznášala som všetkých, ktorí mali deadliny do konca mája a veselo sa socializovali, zatiaľ čo ja som bola nútená písať. A teraz? Koniec apríla, bakalárka hotová, odovzdaná, so spolužiakmi si užívame #nanukovédni a čakáme na obhajoby. Naozaj by som nemenila s tými, ktorých finišovanie, formálne úpravy a všetka tá byrokracia ešte len čakajú. A okrem toho, mám nový notebook. Čo viac chcieť?
Blog – viem, viem. Hovorila som, že keď sa vrátim z Walesu, ukončím ho. A naozaj som to mala v pláne, dokonca som napísala aj rozlúčkový článok. No stali sa dve veci, ktoré ma prinútili zmeniť názor a pokračovať. Prvou z nich boli reakcie vás všetkých, ktorí ste trpezlivo sledovali tento blog a prežívali so mnou všetko, čo sa vo Walese stalo. Najviac ma však prekvapili ľudia, ktorí nepatrili do cieľovej skupiny tohto blogu a aj tak ho čítali. A ešte tí, ktorí boli seriózne smutní, keď som im oznámila, že blog končí. Ďakujem vám za podporu a hladkanie ega, ste hviezdy! Druhý dôvod pravdepodobne viete, pretože som z neho taká nadšená, že o ňom každému rozprávam. 😀 Po príchode domov na Slovensko som si povedala, že na tri mesiace už cez leto z domu nepôjdem, raz stačilo. Preto nerozumiem, ako je možné, že teraz sedím s kúpenou letenkou do New Yorku, vyplnenou žiadosťou o víza a odrátavam dni do odletu. Životné prekvapenia 🙂 Tiež to nebolo jednoduché, rozhodovala som sa dlho, niekoľkokrát som bola presvedčená, že to celé jednoducho zruším. Veď Amerika nikdy nepatrila medzi moje sny, ja som mala v hlave celý čas naplánovanú Kanadu! No nakoniec som rada, že som to nespravila. Už teraz viem, že to bude dosť zaujímavé leto, stačilo odpovedať na otázky vo formulári na víza, podľa ktorých som usúdila, že s tými Američanmi bude ešte sranda 😀 A áno, cez leto sa môžete tešiť na blogy a dokonca aj ! vlogy ! zo Spojených štátov (ak sa podaria). Tak stay tuned!
Áno, kamoši, toto je život. Úlomok života, v ktorom plány nevychádzajú, ale menia sa na niečo väčšie a lepšie – menia sa na výzvy. Stále mám rada plány, farebné perá a zakrúžkované dátumy. Sú znamením toho, že keď sa podaria, bude to dobré. No keď sa nepodaria, bude to ešte lepšie, zaujímavejšie, dobrodružnejšie. Preto som vždy pri pohľade do diára zvedavá, ktorý plán sa zruší a akej novej výzve budem musieť čeliť (lebo výzvy sú moje číslo dva hneď po plánovaní). Lebo každá bočná ulička, do ktorej chtiac či nechtiac zablúdime, nás niekam dovedie. Aj za cenu, že nechápeme, prečo sa veci zmenili a zúfalo chceme, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Treba sa len modliť a dôverovať a vidieť “bigger picture”, ako sa hovorí v USA (okrem toho, sama nechápem, prečo v tomto článku používam klišé, keď som to nikdy neplánovala).
Najbližšie sa pravdepodobne ozvem až zo Štátov, tak určite sledujte instastorky a najnovšie updates! 🙂
Lenka
Behind The Walls 