Ciao mbari!
Pred pár dňami sme oslávili náš sicílsky dvojmesačník a to je celkom dobrá príležitosť na nový update, ako sa tu všetci máme. 🙂
Osadenstvu bytu na Via Pozzo Mulino 34 sa darí veľmi dobre. Naozaj, lepších spolubývajúcich som si nemohla priať ani vo sne (a to si musím veru často pripomínať, hlavne keď nájdem Łukasza spať u mňa v posteli alebo keď sa Kuba rozhodne zaspievať nám celý repertoár Lady Gagy o pol druhej v noci). Už som zvyknutá na Łukaszove ranné “klop, klop”, vzápätí sa vo dverách zjaví kučeravá hlava: “Helenka, laska? Nemasz Nurofena/mleczko/tú vec do prania?” Vždy keď vidí mňa, Moniku alebo Betty v spodnom prádle (čo sa stáva dosť často, lebo v našom byte sa väčšinou neklope, iba ráno), zvrieskne: “Goła baba! Zazdwonim twojej mame, jak to wyglądasz!” Kuba si chodí fotiť selfie zásadne na náš balkón, vraj máme lepšie svetlo a okrem toho si u nás niekedy rozloží aj film, kanceláriu, večeru, hocičo. A spieva 24/7, preto som pred skúškou z talianskej sociolingvistiky ušla učiť sa k mojím českým kamošom. (Inak, playlist nášho bytu – keď kliknete na názov pesničky, hodí vás to rovno do youtubu – lebo tento výkvet poľského diskopopu rozhodne stojí za to: Kylie + Orki z Majorki + Energia Amfetamina + Zbuntowany Anioł + Ona lubi pomarancze). Ale nemenila by som. Naozaj nie.
Na Erasme si nikdy, nikdy nepovedzte – “čo by sa asi tak mohlo pokaziť?”, respektíve “čo viac by sa ešte mohlo pokaziť?”. Som žijúci príklad toho, ako sa u nás vraví – na pos*atého aj hajzel spadne – v priebehu mesiaca sa mi totiž podarilo prísť o peňaženku so všetkými dokladmi a bankomatovou kartou, pokazil sa mi telefón a zlomili slnečné okuliare (ktoré som si strážila ako oko v hlave, nechápem, ako sa to stalo). Takže mám za sebou návštevu u karabinierov, nahlasovanie straty osobných dokladov (všetko v taliančine, angličtina sa nestretla s veľkým pochopením), nespočetne veľa telefonátov na slovenskú ambasádu v Ríme, kúpu nového telefónu, lepenie okuliarov sekundovým lepidlom za pomoci prskavky (nepýtajte sa, prosím). Ešte že mám takých super rodičov, ktorí mi vybavili novú kartu a kartičku poistenca a Terku, ktorá mi toto všetko + nový telefón priniesla do Ríma.
Samozrejme, že sa mi kdesi medzi týmto všetkým podarilo chytiť takú brutálnu angínu, až som myslela, že je môj koniec (ale však vy, čo poznáte moje choroby, viete, že to je vlastne normálka). Ku klasickému doktorovi som ísť nemohla, lebo nemám talianske codice fiscale (obdoba nášho rodného čísla alebo amerického social security number), a na pohotovosť tiež nie, lebo som nemala kartičku poistenca, úplne tutti frutti situácia. Rozhodla som sa to teda vyriešiť svojpomocne. Teta farmaceutka z lekárne naproti si už určite myslela, že som dílerka tabletiek na hrdlo, lebo tak často si ich tam nechodil kupovať nikto. A ešte aj spreje do hrdla, sirupy a prášky proti kašľu, tabletky na horúčku (hej a tiež sa nepýtajte, koľko stoja v Taliansku lieky, môj bankový účet doteraz roní horké slzy). Našťastie sa mi podarilo vyliečiť sa skôr, než ma moji spolubývajúci stihli vyhodiť z balkóna (čím sa vyhrážali každý deň niekoľkokrát), takže tfuj tfuj tfuj, už žiadne choroby nechceme!
Teraz možno trochu sklamem všetkých, ktorí si mysleli, že Erasmáci na Sicílii jedia len povestné talianske trio – pizza, pasta & gelato. Veru nie, my sa tu učíme gazdovať s obmedzeným rozpočtom a ako sa vraví – upliesť z ho*na bič. Spomeniem len prípravu na International Dinner (každá krajina si pripravila typické jedlo a potom sme všetci navzájom sharovali) – rozhodli sme sa pre zemiakové placky, čo nebol až taký problém, a šišky. Bez droždia to išlo fakt trochu ťažko a ak som chcela, aby cesto nakyslo z kypriaceho prášku, musela som misku hodinu fénovať (hej, myslím, že v ten deň moje fénovacie video vyhralo instagramy). Aj nedeľné rezne sme mali, klepala som ich naberačkou – level MacGyver. Palacinky vieme urobiť bez mlieka, oleja a vajíčka a mrazenú pizzu na sporáku (nejde trúba + nám uniká plyn, tiež kombo na parádu). Ale čo vám budem hovoriť, cereálie s mliekom a McChicken s čedarovými hranolkami po párty sú aj tak najlepšie veci, ktoré vás môžu na Erasme postretnúť.
Na pláž však chodíme poctivo! Odsudzujúce pohľady Talianov v zimných vetrovkách, keď vidia skupinku ľudí v kraťasoch a šatách s plážovými uterákmi, pivom a frisbee v rukách už neriešime, odmietame chodiť ako snehuliaci, keď je vonku vyše 26 stupňov. Dokonca sme absolvovali aj prvé kúpanie sezóny, hoci keď som vošla do vody, všelijaké škaredé slová mi chodili po rozume, ale nakoniec som si zvládla aj trošku zaplávať. Dohodli sme sa, že to opäť skúsime napríklad pozajtra, ak prestanú padať krúpy – možno sa voda zázračne oteplí. 🙂 Pieskové hrady už tiež vieme stavať na jednotku, najbližšie sme sa rozhodli, že posunieme latku trochu vyššie a zakopeme celého Łukasza okrem hlavy (a možno ho tam necháme aj cez noc, ešte uvidíme).
Toľko k dvom mesiacom na Sicílii. Aj vy doma užívajte ❤
Behind The Walls 