Ciao bellissimi!
Asi ste už podľa pozdravu pochopili, že začali moje prázdniny v Ríme Catanii na Sicílii. (Viem, sľubovala som, že pridám blog o cestovaní po východnom pobreží USA, ale toto Taliansko je každý deň nové prekvapenie, alebo niespodzianka, ako by povedal Lukasz a ja vám to musím opísať, ešte kým som v šoku.) 🙂
Hneď po príchode sme okúsili čaro talianskeho šoférovania, o ktorom sa šíria rôzne mýty a legendy (plot twist: všetko je pravda). Na letisko nás prišiel vyzdvihnúť Giacomo, majiteľ Airbnb, kde sme bývali prvé dve noci. Long story short – len o pol centimetra minul kamenný oblúk na Piazza Borsellino a skoro zrazil jednu babičku. Vtedy som to brala ako zlyhanie jednotlivca, ale nie. Talianski šoféri nebrzdia, iba trúbia a vykrikujú. Cez cestu sa dá prejsť len jediným spôsobom – krátko sa pomodlíš a jednoducho sa hodíš do cesty. A dúfaš, že prichádzajúce auto to ubrzdí. Aha, ešte k tým autám – som si viac než istá, že ani jedno talianske auto by neprešlo STK-čkou, lebo však lepiaca páska is slovenská eska páska, ktorou sa dá opraviť všetko, a tým myslím naozaj všetko – či už výfuk, spätné zrkadlo alebo nárazník. No akosi všetky tieto dopravné prostriedky brázdia katánske ulice a nikomu to neprekáža (aj keď stále čakám, že uvidím auto bez podvozku, ako vo Flintstoneovcoch).
Ďalším zážitkom bolo hľadanie bytu, čo sa nám podarilo relatívne rýchlo (vo štvrtok sme prišli a v nedeľu sme sa už sťahovali do nového). Predchádzali tomu dva dni v McDonald’s, kde sme si s Betty a Monikou zriadili detašované pracovisko, pretože v Airbnb sme nemali internet, aj keď teda mal tam byť, ale už ma to ani neprekvapuje (takže áno, naša prvá káva v Taliansku nebol klasický espresso “shot”, ale cappucino z Mekáča). Nakoniec sme sa nasťahovali do bytu asi štyri minúty vzdialeného od našej fakulty (ďalej iba: Monastero). V krátkosti vám opíšem osadenstvo – my tri a dvaja Poliaci Kuba a Lukasz, zhodou okolností aj naši spolužiaci. Kuba je čistá hviezda, každé ráno ma budí nejakou novou premyslenou choreografiou, ktorú príde zatancovať do našej izby. Každý ho pozná, všade bol a všetko vie vybaviť. A Lukasz je… proste Lukasz. Väčšinu dňa nič nerobí, iba pozerá seriály na Netflixe, ale už ho pomaličky vzdelávame v oblasti domácich prác – naučil sa prať (ale vždy sa príde spýtať, či čiernobiele boxerky majú ísť do bieleho alebo farebného) a robiť volské oko a palacinky. Nosí najviac fancy ponožky na svete – mojím favoritom sú tie, na ktorých sú mačky v podpätkoch (vlastne sú to psy), ale “koty w szpilkach” zostane už naveky heslom nášho bytu. Zato sa ukázal ako celkom schopný inštalatér a opravár záchodov (príbeh, ako sme opravovali záchod, nájdete na mojom Instagrame v stories highlights).
Keď už sme pri byte, ani som netušila, aká strašná zima je v Taliansku vnútri budov! Samozrejme, ešte doma som všetkým rozprávala, ako mi je hrozne ľúto, že budú ešte minimálne mesiac mrznúť, kým ja si budem váľať šunky v 23 stupňoch Celzia. Karma ma však dobehla hneď v prvú noc, keď som nadobudla presvedčenie, že určite zomriem. Odhadli sme, že v noci máme v izbách asi tak 12 stupňov, čo je celkom “what the f**k” teplota. Keďže výdobytky modernej doby (čítaj radiátory a smetné koše) na Sicíliu zjavne ešte nedorazili, museli sme si poradiť po svojom. Odvtedy som spávala v legínoch, pyžame, pulóvri, mikine, huňatých ponožkách, zabalená v paplóne a deke ako burrito (aj keď v posledných dňoch robím zaujímavé experimenty – chápete, striedavo odoberám vrstvy a zisťujem, aké biologické limity má moja termoregulácia).
Last but not least, naša škola, teda Monastero, ako tu všetci voláme Fakultu humanitných vied, na ktorej momentálne študujeme. Je to bývalý benediktínsky kláštor, ktorý trochu pripomína Rokfort z Harryho Pottera (má podobné schodisko + záhradu s palmami, kaktusmi a altánkami). Niečo také ako očíslovanie miestností tu neexistuje, takže len ideš a dúfaš, že šťastnou náhodou natrafíš na tú svoju. Prednášky tú nie sú povinné, na skúšky môžeme prísť, kedy chceme, jedinou nevýhodou je fakt, že všetky hodiny majú plných 120 minút a nie je medzi nimi žiadna prestávka, dokonca 3x týždenne mame školu od šiestej do ôsmej večer #kávaperfavore. Talianske školské bizáriky: niečo také ako akademická štvrťhodinka neexistuje, prednáška sa tu môže pokojne začať o polhodinu či hodinu neskôr, nikomu to nevadí, normálka. A minule nám na hodinu sociolingvistiky vbehol nejaký pes a začal sa hlava-nehlava valiť pomedzi kreslá. Talianky si trošku povrešťali, povyskakovali na stoličky, ale prednášajúca ho len pohladkala a opäť nikto neriešil. A skoro by som zabudla, samozrejme, hádajte komu zabudli vytlačiť registračný formulár a musel chodiť do erazmáckej kancelárie ako na hodiny klavíra? (“Príď zajtra o desiatej, dobre?” “Aha, ty si tu bola včera. To už je desať? Nemôžeš prísť o dvanástej?”)
Catania je však naozaj pekná a na taliansky životný štýl (aka kávička a poobedňajšia siesta) sa dá veľmi rýchlo zvyknúť, rovnako aj na prechádzky v Giardino Bellini, pri Castello Ursino alebo na pláži (ktorú sme išli hneď hľadať a našli sme len koľajnice, pretože áno, v Catanii je pri mori železnica a ak chceme ísť na ozajstnú pláž, musíme sa odviezť autobusom). Na uliciach tu rastú pomaranče, citróny, limetky a grepy, najlepšia zmrzlina je pistáciová a ak priberiem od špenátovo-mozzarellových arancini, vôbec ma to nebude mrzieť.
Nabudúce sa môžete tešiť na zážitky z Acitrezzy, Acireale, Syrakúz a Taorminy. Zatiaľ užívajte jar a rozdávajte radosť. 🙂
A presto, mbari!
Behind The Walls 